Tik, tak – máme hodiny! Už dlhšiu dobu som sledovala, čo sa deje na streche kostola. Najprv som myslela, že sa ide maľovať. A potom to prišlo. Máme kostolné vežové hodiny. Týmto sa chcem, ja ako obyvateľ obce, poďakovať všetkým zainteresovaným osobám, že hodiny opäť idú. Vrátili ma tak do mojich detských čias, keď sme sa riadili kostolnými hodinami a vedeli sme, že je čas ísť domov, robiť si úlohy :).
Pri tejto udalosti sem vkladám úryvky z poviedky J. G. Tajovského – Podkonický kostol, ktorá je fakt výstižná a odporúčam si ju prečítať v plnom znení.
Päť rokov plnili podkonickí farníci svojmu pánu farárovi, Jánovi Nepomuckému Kontošovi, obligátor statočne.
Ale veď oni tiež majú ústa a vedia prosiť i žalovať. A nebolo treba ani dlho čakať. 12. júna 1810 bola v Podkoniciach birmovka, prišiel osv. pán biskup Szerdahelyi, pred ktorého odvážili sa Podkoničania, že pán farár veľa na nich, na chudobných ľuďoch, vymáha pre seba, ba ešte i pre rechtora; že už i kostol mu je malý, cintorín neohradený; kaplnky, kríže by budoval a staval. Že sú oni horliví katolíci, veď vrátili sa už i všetci luteráni do cirkvi, čo v Podkoniciach kedy boli, ale také ťarchy, ako na nich pán farár vymýšľa, to neunesú, a preto a pre svätý pokoj v cirkvi, ponížene prosia osvíceného pána biskupa, aby ich pána farára preložil medzi možnejší národ; oni že z tých holých brehov, kam ich panstvo vyhnalo, viac nevládzu, než dávajú. I nedávno že sa zaviazali tridsať fúr hnoja „Za vlčka“ farárovi vyvážať…
Ale pán biskup pochválil Podkoničanom ich farára do očú a úmyslom jeho sľúbil požehnanie a pomoc; prítomný pán komorský gróf zo zámku sľúbil dať všetko, všetko: kameň, vápno i drevo. Deputácia, pokorne bozkávajúc ruky, hrbila sa naporad do háčika, tisla klobúky na prsia a račkajúc vychádzala z fary na dedinu so žalostným vzdychaním: „Už sa im neobránime. Iba budovať… Bože, bože!“
Svojmu veľkému snu, aby Podkoničania mali väčší kostol i vežu, nedal pán farár Ján Nepomucký Kontoš zapadnúť. „Rozmnoží-li vám Hospodár nebeský ovečky — každá má košiarik; ale keď milosť božia rozmnožila duše tejto farnosti pre česť a slávu svoju, tie nechávate blúdiť okolo božieho košiarika — kostolíka, aby prepadli vlkom, to jest večnému zatrateniu. Ale príde hodina, keď budete vy richtár, starší obce a polgári, otcovia a matky vydávať počet pred Bohom, a bude plač a škrípanie zubov, lebo vám bude povedané: Podkoničania het, lebo vy ste viac pečovali o ovce, ako o svoja duše…“
Tak kázaval rozhorlene a neúnavne pán farár.
„Neubránime sa,“ šepkal si svet a vzdychal, čo to bude.
Celé znenie poviedky o tom ako sa kostol zväčšoval a budoval nájdete: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/652/GregorTajovsky_Obrazky/2#ixzz2jalHU7qY
