V slnečnú sobotu mi zavolal Martin Burian, či mu pomôžem nahodiť štrk do multikáry v lome, lebo betónujú. Zobral som si lopatu, rukavice a nasadol na korbu multikáry. Keď sme svorne naložili v lome plnú fúru štrku, v lome sa objavili susedia spolu s rodinou z Bratislavy. Po krátkom rozhovore,ocenili našu vzájomnú súhru a pomoc. To, že sa v dnešnej uponáhľanej dobe dokážeme spoločne zapojiť a pomôcť si navzájom.
Uvedomil som si, v akej dokonalosti žijeme. Človek žijúci v meste, nemá toľko príležitostí poznať svojho suseda, okolie. Väčinou sa zavrie vo svojom byte (viem podľa seba, keď som žil v činžáku) a má svoj „kľud“. Vedome či nevedome, je to prostredím. Na dedine je všetko úplne inak.
Od malička sme vyrastali spolu pod lipou, kde sme hrávali skovávačku. Ako sme rástli, hrali sme sa s gumopuškami, naháňali na paneloch, miništrovali a stále sme niečo spolu ako partia hútali.
Ostalo to tak aj dnes, kedy sme svorne pomohli postaviť Tomášovi Turčanovi dom, založili sme snowboardový klub COB či urobili kopec dobrých vecí v našej dedine. A je to skoro v každom z nás. Či sú to Dubiny, Vysoká – folklórny súbor alebo ženy čo riadia v kostole. Sme stále prepojení, spoločne sa stretávame a pomáhame si.
Ďakujem Bohu, že žijeme v raji. Milujem Podkonice a našu dedinu…. 🙂
Michal Gula Vráb
