Deň Zeme. 22.04. Jeden deň v kalendári. Hodina. Deň, mesiac, rok – meradlo času. Veľmi relatívne. Ahoj Podkoničania, vráťme sa späť. Z času keď stredoveká cesta Via Magna mala dôležitú zastávku pri kláštore na začiatku Ľupče a na otázku „ čo je tu nového“ Vám františkánsky mních, spolu s miskou obilnej kaše, podal pár informácií – možno o hrade, o remeselníkoch z mesta, alebo o tom ako voda strhla v lesoch malú osadu, čo kone pre pánov z hradu opatrovali. Z toho času už veľa nie je.
Hore, na sever do kopcov viedla iná cesta. Cez lesy a zas len do lesov, tam, kde možno desiatka rodín bojovala so situáciou, ktorú si dopredu neviete predstaviť. Ale stalo sa. Prišli o strechu nad hlavou, možno o členov rodiny, o skromný majetok, čo v tom čase mohli mať.
A čo ďalej ? Mohli mať blízkych v Priechode, iní v Ľupči, alebo v Moštenici ? A tak odišli. Niektorí zranení, chorí, starí na to aby začali odznova. Zem im vtedy vzala… veľa. Možno všetko.
Sile prírody nerozkážete. Sú situácie, keď sa môžeme len prizerať. Potom, bohatší o ďalšiu skúsenosť ideme ďalej s tým, že vždy máme na výber. Poučíme sa a urobíme všetko čo je v našich silách, aby sme boli pripravení, ak sa niečo také bude znovu diať.
Alebo zbalíme kufre, nájdeme si miesto, kde sa nám nič nemôže stať a tu začneme znovu žiť. Je aj variant, že neurobíte nič. Veď, aká je pravdepodobnosť, že sa čosi také zopakuje na rovnakom mieste viackrát? Ešte jedna možnosť : Čo my proti tomu zmôžeme?! Uvidíme, veď voľajako bude!
Viete čo sa mi páči? A som na to hrdá. Že v Metačnej listine Podkonického a Priechodského chotára z roku 1356 už boli spomínané PODGONICHE. Takže to nevzdali. V polovici 14.storočia sa na území našej dediny pohybovali naši predkovia. Ktovie pokiaľ siahal les a kde boli pastviny? Aké boli ich prvé obydlia a čo všetko mohli chovať a pestovať? Sú veci o ktorých vtedy mohol rozhodovať len pán. Čím bol človek, čo dovolil osídliť tieto miesta? Vyvýšené a chránené pred vodou, zo severu hradba kopcov a porast lesa… .
Malá dedinka schovaná v šume stromov. Len hodinu chôdze od mestečka s kráľovskými výsadami, kde sa miešali kultúry z celej Európy. Tým, že v tomto čase už bola Ľupča oslobodená z poddanstva hradu, mohli ťažiť rudy, drevo, netrápili ich kráľovské dane, o tatárskej pohrome spred 100 rokov sa už len rozprávali strašidelné príbehy. Akoby dostali novú šancu s Ľupčanmi aj NAŠI – spod Koníc.
Tak tu plynul čas. A žili tu ľudia. So svojimi snami, radosťami, starosťami, vierou a hrdosťou. Mnohí ani nevieme kam siahajú naše rody. Je to podstatné? Prišli vojny, hospodárske krízy, mnoho rodín sa vysťahovalo. Prišli nové časy.
Čo nám ostalo?
Mne kraj, kde sa vždy rada vraciam. Stačí, že dovidím na Pleše a Vysokú, alebo na Kozienec. Som doma. Za storočia, čo Podkoniciam píšeme dejiny sa ich okolie určite zmenilo. Tí, čo tu žili v dávnych časoch, by nespoznali okolie. Les ustúpil poliam a pasienkom, prístupovým cestám. Žijeme inak a máme iné potreby.
Chodíme denne do práce a do škôl. Do práce veľa krát nie preto, že nás baví a napĺňa, ale pre plat. A do školy? „ Lebo musím.“ „ Musím sa učiť, aby som sa dostal na školu a potom chcem odtiaľto vypadnúť niekde do zahraničia.“
Vytvárame kvantá odpadu rôzneho druhu, podporujeme štátom firmy ktoré ho spracúvajú, no o to menej výskum, aby sa ten odpad nevytváral. V zásuvkách majú bohaté firmy poschovávané fantastické patenty, ktoré kúpili – pre istotu, keď prídu o zdroj peňazí zo súčasnosti. A tie patenty majú budúcnosť, lebo šetria energie alebo využívajú iné zdroje energií atď.
Na najúrodnejších pôdach staviame logistické centrá a fabriky pre bohaté firmy zo zahraničia, ktoré od štátu dostanú úľavu na daniach, lebo predsa zamestnávajú našich. Ale veď to nevadí. Dovezieme obilie z Indie, možno z Ukrajiny, zemiaky z Poľska. No, ktovie…
Máme v dome pitnú vodu, dokonca ňou splachujeme v záchodoch a umývame autá, máme elektriku a častokrát svietime len preto, aby sa svietilo. Kupujeme jedlo do zásob – aby bolo. Pre istotu. A po záruke vyhodíme do koša. Vozíme sa v autách aj tam, kde sa dá zájsť pešo. Lebo ušetríme čas, ktorý potom môžeme stráviť pri seriáloch v televízore. Hm.
V záhradách pestujeme… trávnik, zopár kvietkov, kríkov, možno živý plot z tují – nech máme trochu súkromia. Ovocie ? Jablká z Nového Zélandu, hrušky z Talianska slivky zo Srbska, čerešne z Maďarska, lieskové oriešky z Turecka.
Zelenina? Spoznáte celý svet pri nákupe. A čo kvety? Ruže spod Kilimandžára, klinčeky z Ecuadoru, strelitzie z Talianska, doplnková zeleň z Mexica, chrysantémy z Dánska, frézie z Holandska.
Záhradnícke substráty a balené komposty ? Z Dánska, Nórska, už aj z Čiech.
Viete z čoho sa vyrábajú? Vypadajú ako rašelina, majú aj podľa napísaného textu vysoký obsah skompostovaných prírodných látok. Minimálny obsah zeme, lebo kvalitná zem ako taká, je veľmi drahá. Aj v takých krajinách ako je Dánsko, Nórsko, Holandsko. Odkiaľ teda majú taký vysoký obsah prírodnej kompostovanej zložky?
Z biologického odpadu ktorý už dlhé roky dobre spracúvajú kompostovaním, pekne zabalia a vďaka finančnej podpore svojho štátu vyexpedujú do sveta. Šikovní ľudia. Finančne zhodnotia aj vlastný biologický odpad. Lebo my také nevieme?
Ale áno.
22. apríla je deň Zeme. S veľkým Z na začiatku. Ale aj s malým. Zem vždy mala nevyčísliteľnú cenu. Pre kráľov, aj pre pár rodín v malej dedinke v horách pri Slovenskej Ľupči – pred pár storočiami.
Pre pôdu – pre zem, sa viedli vojny. A aj vedú. Len spôsoby sa menia.
Čo budú o nás hovoriť historici, alebo naši potomkovia?
Žijeme v zvláštnej dobe. Skúste si len pospomínať 100 rokov dozadu. Narodili sa vtedy ľudia, ktorých si možno ešte pamätáte. Alebo si ich pamätali vaši rodičia. Aj rozprávanie z ich životov. O ich starostiach, strachu, viere a nádeji o pokore a pochopení. Mali úctu k pôde? Vážili si, čo im Zem dávala? Domov, možnosť uživiť sa a vychovať svojich potomkov?
Akými zmenami prešla Zem? Stačí si to pozrieť na internete. Alebo na nejakom nosiči dát. Poprípade po starom – v nejakej encyklopédii. Možno Ste mali viacerí šťastie a učili Vás o tom aj v škole.
Smutné je ak to boli nepriaznivé prognózy a vy Ste potom sledovali ako sa vypĺňajú.
Naturalizmus a naturizmus na presadzujú. V reklame počujete o podpore regiónov, našich remeselníkov, malých podnikateľov, slová ako PODPORA ROZVOJA VIDIEKA sú ozaj všade. Slovenské výrobky. Farmárske trhy. Predaj z dvora. Záchrana starých ovocných sadov. Podpora chovu pôvodných plemien. Pozor, vymierajú včely.
Kravčíkove protipovodňové hrádzky… Zaujímavé je, že aj vo vláde po dvadsiatich rokoch konečne pochopili, že spoločnosti nestačí, keď podporí len štúdiá práva, ekonomiky a informatiky. Akosi sme zabudli na vedcov, technikov a remeselníkov. Koľko kamarátov a príbuzných Vám odišlo do zahraničia za prácou, lebo tu nezvládali žiť a živiť rodiny? Ako kedysi. Keď ľudia odchádzali do Ameriky robotovať. Všetkým sa ale odísť nedá. Hoci aj my by sme potrebovali „ zarobiť viac peniažkov“ .
Ale viete čo je fajn?
Že existuje úcta k životu. Že hoci ťažký materializmus a sebectvo zastrú zrak, po určitom čase sa nám každému rozjasní a uvedomíme si hodnoty života uznávané po stáročiach.
Deň Zeme
v tejto dobe spájam s obrodou spoločnosti. Pripájam sa k ľuďom, ktorí chápu Zem ako dar. A príležitosť učiť sa a učiť druhých. A začnime s najmenšími – s našimi deťmi.
Hovorme im o histórii ľudstva, ale aj o histórii Našej dediny. Učme ich poznať Slovensko a svet, ale aj Naše kopce a doliny v chotári. Je super, že vďaka internetu sa môžu porozprávať s kamarátom na opačnej pologuli, no nech zanesie nákup starej babke, čo býva oproti a vie sa jej opýtať, čo ešte potrebuje.
Máme Pamätnú izbu Pavla Tonkoviča, ale koľko PODKONICKÝCH PESNIČIEK vieme zaspievať? A naše deti? Drvivá väčšina obyvateľov v Podkoniciach býva v rodinnom dome so záhradou.
Koľkí z nás si vieme pochutiť na ovocí a zelenine z vlastnej záhrady? Vysaďme ich teda aspoň v škole, nech sa deti učia ako vyzerá petržlen, alebo pohánka. Nech si odtrhne z oskorušu, alebo aróniu, drevenú jahodu. Vysaďme im liečivé rastliny, aby vedeli ako vypadá – to suché, čo sa zaleje vriacou vodou a dá sa kúpiť v obchode.
Deň Zeme
je podľa mňa o spojení človeka s okolím, o vytváraní prostredia vôkol tak, aby sa mi páčilo. Neviem ako Vy, ale ja mám pocit, že v Podkoniciach sme na to zabudli. A už dosť dávno. Naozaj nikto nemáte chuť zmeniť a skrášliť dedinu a okolie? Mám bývalú spolužiačku, ktorá je vydatá v Rakúsku, žijú v malej dedine v horách. Rozprávala mi, že keď sa tam sťahovali, museli sa stretnúť s akousi radou starších z obce a im porozprávať, akým prínosom budú pre obec. Prečo sa tam vlastne chcú prisťahovať. Čo tým obec získa, keď v nej budú žiť.
Dodnes sa bavím na tom, ako by to asi vyzeralo v Podkoniciach, keby sme zaviedli takýto vstupný pohovor pre ľudí, čo tu chcú žiť .
A čo my? Čo tu už žijeme roky. Čím sme my…pre Podkonice? Možno by sa niektoré veci riešili rýchlejšie.
Možno začneme kompostárňou? Možno zeleňou v dedine a okolí? Alebo lepším využitím dažďovej vody?:))
Eva Zátrochová
